Je tu čas dovoleniek – voda, slnko, pláž – kto by sa netešil. Ako všetci, aj my sme chceli, aby naša dovolenka bola proste super. Žiadne veľké rezorty, ranná bitka o lehátko, na ktorom zostal ledabolo pohodený uterák zo včerajšieho dňa. Ani kričiace deti utekajúce od bufetových stolov, narážajúce do hotelových hostí ako zablúdené častice plávajúce vesmírom na pohode nepridajú. Nie, nie to nie je náš štýl. Preto sme si vyhliadli malý hotel bez atrakcií a animácií na ešte menej známom (aspoň pre nás) stredomorskom ostrove. Síce to znamenalo úvodné stretnutie s delegátom hovoriacim výlučne po nemecky a keďže ani jeden z nás nie je nemčinár – smiali sme sa vtedy keď ostatní, pohmkali uznaním nad nejakým obrázkom, ku ktorému sa viazala nejaká historka a slušne sa rozlúčili vtedy, keď sa členovia našej skupiny začali z hotelovej zasadačky vytrácať. Prvé čo bolo potrebné zistiť, je národnostné zloženie dovolenkárov – ide o kľúčovú záležitosť, aby sme náhodou komentovaním niekoho neurazili. Zároveň to robíme vždy z jedného prozaického dôvodu – ako všade, aj tu vás chcú úslužní čašníci či predavači osloviť v rodnom jazyku. Síce začínajú obligátnym Hello, where are you from? Už roky s manželom odpovedáme Hungary. – v tom momente si doposiaľ ani jeden z pánov nespomenul na nejakú maďarskú frázu a my zatiaľ máme dostatok času vzdialiť sa z dobrákovho dosahu. Tento krát to nezabralo – okrem Maďarov sa na ostrove našlo pár českých rodín, Rakúšania, Nemci, Taliani, Škandinávci, Holanďania a niekoľko Rusov. Našli sa aj dva slovenské páry – na to sme prišli po niekoľkých dňoch. Pri brehu pláže stál starší pár, ktorého mužská polovička sa snažila nadviazať kontakt s ďalšou dovolenkujúcou hovoriacou rusky. Zaujal ma, lebo mi pripomenul otca, ktorý sa pri každej príležitosti snaží mi dokázať aký je svetový a začne z hlbín pamäti vyťahovať pár ruských slov. Aj tu bol scenár rovnaký. Pánko vo vode použil rôzne slovíčka, výrazy a názvy, z ktorých som si zapamätala dva – gruziňak a šašlik. Od toho okamihu to bol pre mňa pán Šašlik. Ináč sa nedialo nič prekvapivé. Zaujalo ma, že v Škandinávii tento rok fičia tyrkysové plavky, dámy nemecky hovoriacich krajín sa opaľovali hore bez, Maďari na seba veselo pokrikovali, Talianky fajčili aj napriek úmornému teplu a deti sa tešili z vody. České rodiny zásadne ignorovali spoplatnené lehátka a vlastné deky si rozprestreli povedľa. A my? My (rozumej manžel) sme nadávali ako je tu draho. Jednoducho všetci sme si užívali dovolenku tak ako je to pre nás príznačné. Deň pred našim odchodom prebiehalo všetko tak ako obvykle…no zrazu, akoby nastalo zatmenie slnka – všetko stíchlo, aj cikády sa utíšili. Na všetkých doľahol zvláštny, stiesňujúci pocit. Pán Šašlik stratil ruské slová, Nemky si zahalili prsia, Talianky zahasili cigarety, červeným Škandinávcom sa na chvíľu votrela do tváre bledosť a len Česi čakali na dobrý díl. Na pláži sa zjavil černoch. Predával náramky priateľstva. Svojou prítomnosťou všetkých prekvapil. Postupoval od lehátka k lehátku – od turistu k turistovi a odrazu stál pri nás.
Obdaril nás žiarivým úsmevom a spustil: „ Hello, how are you? Would you like to have a look?“
Manžel sa rovnako milo usmial a odpovedal: „No, thanks, maybe later.“
„Ouh, later? Tomorrow? And tomorrow you are leaving right?“ a zasmial sa.
Uhádol. Napriek odmietnutiu netrval na svojich predajných plánoch. S úsmevom pokračoval ďalej. Nešlo mi to do hlavy. Ako vedel, že „zajtra“ odchádzame?
„Palo, myslíš, že máme na čelách napísané veľké L ako lívrs?“ spýtala som sa manžela.
„ Myslíš, pečienky?“
To ma tak rozosmialo, že som celú záhadu pustila z hlavy. Ale čo mi z toho celého utkvelo v pamäti bola tá náhla zmena nálady na našej krásnej európskej pláži. Všetci sa tvárime ako majstri sveta..všetko vieme..všade sme boli…na všetko máme názor a sme nekonečne tolerantní…alebo, že by to tak nebolo? A tento obraz dokáže narušiť jeden predajca náramkov priateľstva…?